Keď ti zaželám dobrú noc, netuším, že je to naposledy. Keby som to vedela, naša rozlúčka by bola podstatne emotívnejšia. Namiesto toho len prehodím, že si asi pôjdem ľahnúť k Ivanovi. Ty neprotestuješ. S pohľadom upretým na obrazovku počítača ma necháš ísť a ja idem. Naposledy sa ti otočím chrbtom a vyjdem z miestnosti. Myslím si, že zajtra ráno sa opäť uvidíme. To sa však nestane. Už nikdy sa neuvidíme.

V jedno obyčajné októbrové ráno nájde Carolina svojho muža mŕtveho v posteli a v jedinom okamihu sa celý jej svet obráti hore nohami. Odrazu zostane so svojím malým synom celkom sama a musí si zvyknúť na nový údel. Zároveň sa nostalgicky vracia do minulosti a prehodnocuje svoj doterajší život.

Dúfajme, že ho nikdy nebudeš potrebovať je dojímavé zúčtovanie nielen so smrťou, ale aj so životom, s láskou a materstvom, s modernými vzťahmi a ich nemilosrdnými očakávaniami. Carolina čitateľovi odhalí desať rokov svojho života plného lásky a žiaľu, desať rokov života, ktorý sa navzdory všetkým plánom rozhodol vydať úplne inou cestou.